Citáty o člověku (lidech)

Pre vznešených je potešením, ak môžu robiť ľudí šťastnými.

Rozumný človek nemiluje preto, že je to výhodné, ale preto, že v samej láske nachádza šťastie.

Rozumný človek vie, že utrpenie mu nie je vrodené.

Slabosi sú ľudia, ktorí poznajú pravdu, ale zastávajú ju len dovtedy, kým majú z nej prospech.

Stačí akákoľvek hlúposť, aby človeka zabila.

Šťastný chce byť každý človek. Aj ten, čo sa napokon obesí.

To, že si človek uvedomí nezmyselnosť pozemského života, ho núti vsadiť na to, že Boh existuje, aj napriek nemožnosti dokázať toto presvedčenie.

V každom človeku je priepasť, ktorú môže naplniť iba Boh. [Existuje aj v tomto znení: V každom človeku je priepasť - vyplniť ju môžeme iba Bohom.]

...už sama zjavnosť prítomnosti je budúcnosťou, a budúcnosťou človeka je láska. (Sprievodný list, 1930)

Aby v duši nebolo hrčí, aby sa jej rast nezastavil, aby človek do organizmu svojej nesmrteľnej duše nezamiesil vlastnú tuposť, na to je zavedené mnoho všeličoho, čo odpútava jeho hlúpu zvedavosť od života, ktorý nerád pracuje v človekovej prítomnosti a všemožne sa pred ním zatvára. Na toto sú zavedené všetky skutočné náboženstvá a všetky obecné pojmy a všetky ľudské predsudky, i najvýraznejší z nich a najpútavejší - psychológia. (Detstvo Ľuversovej, 1918)

Hrôzy, keď na ne ľudia privyknú, stávajú sa základom bontónu. (Sprievodný list, 1930)

V živom človeku mohol nenávidieť iba svojho protivníka, totiž vyzývavé, ľahké víťazstvo nad životom, pri ktorom sa obchádza všetko, čo je v živote najťažšie a najvzácnejšie. A ľudí, čo by stelesňovali takúto možnosť, nie je zase toľko. (Román, 1929)

Cieľ musí človek poznať skôr ako trasu.

Niet rafinovanejšej pomsty ako je tá, ktorú vykonávajú iní tvojmu nepriateľovi. Má naviac tú nevýhodu, že ti ponecháva úlohu veľkorysého človeka.

Ak skutočne milujeme, vnímame a rešpektujeme milovaného človeka vždy ako niekoho, kto má úplne samostatnú, odlišnú identitu, a podporujeme ho v tom, aby takouto nezávislou a jedinečnou osobnosťou zostal.

Duchovne vyspelí ľudia sú vďaka svojej sebadisciplíne, dokonalosti a láske neobyčajne výkonní, a preto sú povolaní slúžiť svetu, čo prijímajú, lebo sú osobami milujúcimi. Nutne potom získavajú obrovskú moc, i keď sú v očiach sveta často úplne obyčajní, pretože svoju moc používajú nenápadne alebo dokonca skryto. Viacmenej ju používajú - a značne - ba priam údesne pri tom trpia. Používať moc totiž znamená rozhodovať a prijímanie rozhodnutí je pri plnom vedomí zodpovednosti často neporovnateľne ťažšie, než vtedy, ak je obmedzené alebo otupelé, ako tomu pri väčšine rozhodnutí býva.

Duchovný rast vyžaduje vedomie, že človek potrebuje rast. Ak si túto skutočnosť nepriznáme, nezostáva nám iná možnosť, než neustále sa pokúšať vyhladzovať dôkazy našej nedokonalosti.

Existuje istá hranica, za ktorú sa naša snaha milovať všetkých, ktorí nám prídu pod ruku, stáva neúprimnou, a dokonca škodí práve tým, ktorým má slúžiť. Z toho vyplýva jediný záver: pokiaľ máme to šťastie, že o našu pozornosť žiada viac ľudí, musíme si medzi nimi vybrať, koho skutočne budeme milovať.

Aby sme zmenili ľudí, treba ich milovať. Náš vplyv siaha len potiaľ, pokiaľ siaha naša láska.

Človeče, prečo si tak málo ceníš seba, keď si taký vzácny Bohu? Prečo zisťuješ, z čoho si stvorený - a načo si stvorený, to neskúmaš?