M. Scott Peck (1936 – 2005)
Americký psychiater a spisovateľ.
Duchovne vyspelý jedinec je jedincom obzvlášť milujúcim a tato neobyčajná láska mu prináša neobyčajnú radosť.
Od istého bodu vyžaduje duchovný rast odvahu a prináša riziko.
Ak skutočne milujeme, vnímame a rešpektujeme milovaného človeka vždy ako niekoho, kto má úplne samostatnú, odlišnú identitu, a podporujeme ho v tom, aby takouto nezávislou a jedinečnou osobnosťou zostal.
Ak sa rodičia snažia zistiť, aké je povolanie ich detí, nemali by sa pýtať: "Čo od svojich deti chceme?", ale "Čo zo širšieho hľadiska ideálneho pozorovateľa, tomuto dieťaťu, ktoré nám zoslal Boh, môžeme ponúknuť a čo z toho najviac potrebuje?"
Dovolenou skratkou je napríklad to, ak pri príprave na skúšku preštudujeme stručný výťah z knihy, namiesto toho, aby sme ju čítali celú. Pokiaľ je ten výťah dobre napísaný a obsahuje potrebné fakty, môžeme získať nevyhnutné vedomosti spôsobom, ktorý nám ušetrí veľa času a úsilia. Opisovanie pri skúške je však nedovolenou skratkou. Môže síce ušetriť čas, ale získaná hodnosť o svojom nositeľovi podáva klamný a falošný obraz.
Druhou najobvyklejšou predstavou o láske je tá, že závislosť je láska. Psychiatri sa s ňou stretávajú denne. V najkrikľavejšej podobe ju vídame u osôb, ktoré sa po rozchode s partnerom pokúsia o samovraždu, prípadne sa tým vyhrážajú, alebo sa ocitnú v ohromujúcej depresii. To, čo popisujete, je parazitizmus, nie láska. Ak potrebujete k svojmu prežitiu inú osobu, potom na tejto osobe parazitujete. Váš vzťah potom nie je otázkou voľby, nie je v ňom žiadna sloboda. Je to skôr nutnosť než láska. K láske patrí možnosť slobodne si vybrať.
Duchovne vyspelí ľudia sú vďaka svojej sebadisciplíne, dokonalosti a láske neobyčajne výkonní, a preto sú povolaní slúžiť svetu, čo prijímajú, lebo sú osobami milujúcimi. Nutne potom získavajú obrovskú moc, i keď sú v očiach sveta často úplne obyčajní, pretože svoju moc používajú nenápadne alebo dokonca skryto. Viacmenej ju používajú - a značne - ba priam údesne pri tom trpia. Používať moc totiž znamená rozhodovať a prijímanie rozhodnutí je pri plnom vedomí zodpovednosti často neporovnateľne ťažšie, než vtedy, ak je obmedzené alebo otupelé, ako tomu pri väčšine rozhodnutí býva.
Duchovný rast vyžaduje vedomie, že človek potrebuje rast. Ak si túto skutočnosť nepriznáme, nezostáva nám iná možnosť, než neustále sa pokúšať vyhladzovať dôkazy našej nedokonalosti.
Existuje istá hranica, za ktorú sa naša snaha milovať všetkých, ktorí nám prídu pod ruku, stáva neúprimnou, a dokonca škodí práve tým, ktorým má slúžiť. Z toho vyplýva jediný záver: pokiaľ máme to šťastie, že o našu pozornosť žiada viac ľudí, musíme si medzi nimi vybrať, koho skutočne budeme milovať.
Hlavnou formou, ktorou sa láska prejavuje je pozornosť. Najobvyklejším a najdôležitejším spôsobom, ktorým prejavujeme svoju pozornosť, je vypočutie.
Je menej náročné milovať niekoho, kto vaše múdre rady vyhľadáva, cestuje za nimi na vaše územie, platí vám za vašu pozornosť a jeho nároky voči vám sú obmedzené na dobu päťdesiat minút, než niekoho, kto vašu pozornosť nepovažuje za svoje nezameniteľné právo, máva neobmedzené požiadavky, nevidí vo vás autoritu a neprosí vás o poučenie.
Je pravda, že k láske patrí premena nášho "ja", ale je to skôr jeho rozšírenie než obetovanie. Skutočná láska je činnosť, pri ktorej sa všetko, čo dávame, znova doplňuje. A nielen to: naša osobnosť sa nezmenšuje, ale zväčšuje, nevyprázdňuje, ale napĺňa. V istom zmysle je láska rovnako sebecká ako neláska. Znova sa tu stretávame s paradoxom, že láska je súčasne sebecká a nesebecká.
Na zdanlivo najjednoduchšie otázky buď neposkytneme žiadnu odpoveď, alebo odpovieme spôsobom, ktorý na prvý pohľad bude pripomínať skôr akýsi podivný katechizmus než priamočiare áno-nie, na ktoré sme z fyziky zvyknutí. Napríklad na otázku, či sa poloha elektrónu mení s časom, musíme odpovedať "nie"; ak sa pýtame, či zostáva stále rovnaká, musíme povedať "nie"; na otázku, či je elektrón v pokoji, odpovedáme "nie", a ak sa pýtame, či je v pohybe, musíme rovnako odpovedať "nie". Podobne odpovedal Budha, keď sa ho pýtali na stav duše po smrti.
Pravidlá pre život v pravde: 1, Nikdy nehovorme nič nepravdivé. 2, Majme na pamäti, že zamlčovanie pravdy je vždy potencionálnou lžou a že každý takýto prípad vyžaduje závažné morálne rozhodnutie. 3, Rozhodnutie zamlčať pravdu by nemalo byť založené na osobných potrebách, napr. na potrebe mať moc, páčiť sa, alebo chrániť vlastnú mapu reality pred kritikou. Práve naopak. 4, Rozhodnutie zamlčať pravdu musí byť vždy podložené výlučne potrebami toho, pred ktorým sa pravda zamlčuje. 5, Hodnotenie potrieb toho druhého je úloha natoľko zložitá, že môže byť múdro prevedená len vtedy, ak sme vedení skutočnou láskou k nemu. 6, Kľúčovým faktorom v hodnotení potrieb toho druhého je hodnotenie jeho schopnosti využiť pravdu pre svoj duchovný rast. 7, Mali by sme si byť vedomí toho, že keď hodnotíme schopnosť druhého využiť pravdu pre svoj duchovný rast, máme vždy sklon túto schopnosť skôr podceňovať než preceňovať.
Stres podrobuje charakter skúške. Skutočne hodnotnými sú tí, ktorých ani v ťažkých dobách neopustí ich čestnosť, rozvaha a citlivosť.
Úmysel milovať ešte sám o sebe láskou nie je. Rozhodujú skutky.
Veľakrát sme už zažili, ako jeden partner hovorí druhému s naozajstnou radosťou: "No nie, sme spolu dvadsať rokov, a toto som o tebe vôbec nevedel." Keď k tomu dôjde, vieme, že sa manželstvo začalo rozvíjať.