Boris Leonidovič Pasternak

Aby v duši nebolo hrčí, aby sa jej rast nezastavil, aby človek do organizmu svojej nesmrteľnej duše nezamiesil vlastnú tuposť, na to je zavedené mnoho všeličoho, čo odpútava jeho hlúpu zvedavosť od života, ktorý nerád pracuje v človekovej prítomnosti a všemožne sa pred ním zatvára. Na toto sú zavedené všetky skutočné náboženstvá a všetky obecné pojmy a všetky ľudské predsudky, i najvýraznejší z nich a najpútavejší - psychológia. (Detstvo Ľuversovej, 1918)

Čitateľ miluje fabuly a hrôzy a v histórii vidí len večne pokračujúce rozprávanie. Bohvie, či si želá aby mala rozumný koniec. Jemu sa páčia len končiny, za ktoré nezašiel na svojich prechádzkach. Utápa sa v predslovoch a úvodoch, ale pre mňa sa život začína až tam, kde on je ochotný robiť súvahu. (Sprievodný list, 1930)

Estetika nejestvuje. Portrétista, krajinár, žánrista alebo maliar zátiší? Symbolista, akméista, futurista? Aký odporný žargón! Z toho je jasné, že je to veda, ktorá klasifikuje nafúknuté balóny podľa toho, kde a ako majú umiestnené otvory, ktoré im nedovoľujú lietať. (Niekoľko tvrdení, 1922)

Génius, na rozdiel od primitívov, korení v drsnej bezprostrednosti morálneho cítenia. (Sprievodný list, 1930)

Hrôzy, keď na ne ľudia privyknú, stávajú sa základom bontónu. (Sprievodný list, 1930)

Každá stádovitosť je útočiskom netalentovaných, nezáleží na tom, či sú verní Soloviovovi, Kantovi alebo Marxovi. Pravdu hľadajú iba osamotení jednotlivci a rozídu sa s každým, kto ju nemá dosť rád. (Doktor Živago, 1955)

Kniha nie je nič viac, ako trojrozmerný kus rozhorúčeného svedomia. Bez nej by duchovný rod nemal pokračovanie, vyhynul by. Nemali ju opice. (Niekoľko tvrdení, 1922)

Koniec, koniec! Koniec filozofie, totiž každého pomyslenia na ňu. (Sprievodný list, 1930)

Mravnosti učí vkus, a vkusu učí sila. (Sprievodný list, 1930)

Najtvácnejšie obrazy zanecháva obrazoborec v tých vzácnych prípadoch, keď sa nenarodí s prázdnymi rukami. (Sprievodný list, 1930)

Naše najnevinnejšie "dobrý deň" a "zbohom" by nemali nijaký zmysel, keby čas nebol popretkávaný jednotou životných udalostí, totiž križujúcim sa pôsobením každodennej hypnózy. (Sprievodný list, 1930)

Nevedieť nájsť a povedať pravdu je taký nedostatok, ktorý nemôže zakryť ani najväčšia schopnosť hlásať nepravdu. (Niekoľko tvrdení, 1922)

Pohyb vedúci k počatiu je to najčistejšie zo všetkého, čo vesmír pozná. (Sprievodný list, 1930)

Šialenstvo je dôverovať zdravému rozumu. Šialenstvo je aj pochybovať o ňom. Šialenstvo je žiť pre budúcnosť. Šialenstvo je aj nevidieť budúcnosť. Ale zdvihnúť občas zrak a s pocitom prudkého stúpajúceho tlaku počúvať, ako pri každom pulze, pripomínajúcom mihot bleskov na zaprášených stropoch a štukatúrach začína vo vedomí zoširoka mávať krídlami a hučať pozemsky neskutočná, ďaleká a večne jarná búrka znázornená na nástennej maľbe, to je už číre, v každom prípade dokonale číre šialenstvo. A prirodzene, že sa usilujeme o čírosť. Tým sa približujeme na dosah k čírej podstate poézie. Je znepokojujúca ako zlovestné otáčky desiatky mlynov na okraji holého poľa v bezútešnom hladnom roku. (Niekoľko tvrdení, 1922)

Špinavé je len to, čo je zbytočné. (Doktor Živago, 1955)

Usiloval som sa vyhýbať romantickému predstieraniu umelej interesantnosti. Netúžil som burácať svoje básne z pódia, aby pri nich duševní pracovníci pobúrení vyskakovali: "Ten úpadok! To barbarstvo!" Nedychtil som, aby od ich distingvovanej elegancie dochli muchy... Nehnal som sa za sugestívnym rytmom, tanečným či piesňovým... Nič som neodzrkadľoval, nezobrazoval, neodrážal a neporážal. (Môj život, 1957)

Už dávno sa rovnakou banalitou stali slová: génius a krásavica. A koľko majú spoločného! (Sprievodný list, 1930)

V živom človeku mohol nenávidieť iba svojho protivníka, totiž vyzývavé, ľahké víťazstvo nad životom, pri ktorom sa obchádza všetko, čo je v živote najťažšie a najvzácnejšie. A ľudí, čo by stelesňovali takúto možnosť, nie je zase toľko. (Román, 1929)

Za bránou život šiel svojou cestou, neúčastný, ako ho neprávom nazývajú. (Sprievodný list, 1930)

Zverte stromu starosť o jeho vlastný vzrast, a strom sa celý zmení v hrču na rane, alebo sa úplne stiahne do koreňov, alebo sa všetok premrhá iba na listy, pretože zabudne na vesmír, z ktorého si treba brať príklad... (Detstvo Ľuversovej, 1918)